Ako sme ho poznali

Ján Čalovka, fenomenálny výtvarník, skvelý člověk a dobrý kamarát.

Bolo to sychravé jarné ráno roku 1974, keď som sa po prvý raz autobusom vybrala do Sandriku v Dolných Hámroch v súvislosti s
mojou diplomovou prácou. Pracovníci podniku ma prijali s veľkou ochotou a trpezlivo ma previedli takmer celou výrobou, ktorá už v
tom čase menila svoj program a popri príboroch a tzv. hotelovej dutine sa venovala aj iným komoditám (kovové kanistre, prepravky a
pod.)
Vedela som, že dizajnérom je Ján Čalovka, ktorého som dovtedy osobne nepoznala. Neskrývala som svoje prekvapenie, keď mi
oznámili, že zorganizovali stretnutie, ale musíme ho navštíviť v jeho panelákovom byte, pretože tvorí v domácom prostredí, ktorý bol aj
jeho ateliérom. Museli sme však čakať do predpoludnia, „ lebo Jano vstáva neskoro“...  Bol už vtedy takou významnou, prínosnou a
rešpektovanou osobnosťou pre fabriku, že mu tolerovali aj takýto komfort. A v tom čase bol azda jedným z mála priemyselných
výtvarníkov, ktorý pracovali v individuálnom pracovnom režime. Napokon, po takmer štvrťstoročí (začínal tu roku 1950 ako učeň
profesie rytec kovov), mal azda na to aj nárok... Po rokoch sa presťahoval do Pukanca do priestorného rodinného domu, ktorý si dal
postaviť vo funkcioanalistickom štýle, ktorý vo svojom dizajne roky preferoval.
Od toho času sme sa stretli ešte veľakrát. Pri koncepcii autorovej výstavy v Slovenskej národnej galérii (1979 Bratislava a 1997
Bratislava, Dunajska Streda, Zvolen, Levice), na príprave projektov architektonických a dizajnérskych riešení remorkérov pre
Slovenské lodenice v Komárne, kde som bola prizvaná ako teoretik, na seminároch v Tatranskej Lomnici v sedemdesiatych rokoch
20. storočia.
Na umeleckých komisiách Slovenského fondu výtvarných umení, ktoré vtedy schvaľovali umelecké projekty, prezentoval svoju prácu
aj prácu kolektívu (grafické návrhy a výstupy) vždy na najvyššej profesionálnej úrovni. Na každý pracovný meeting bol perfektne
pripravený a svoje práce predstavoval s precíznosťou a naratívnou pestrosťou. Kto Jána Čalovku aj osobne poznal, vie, že bol
človekom otvorenej mysle a veľkých vízií. Svojou priateľskou a veselou povahou bol príjemnou a sympatickou osobnosťou pre svoje
okolie, kolegov aj kamarátov. A prostredníctvom svojho emblematického príboru vzor 58, ktorého sa vyrobilo milióny kusov, sa stal
nesmrteľne prítomným v našom živote...

Ágnes Schramm
Ján Čalovka, priateľ a kolega

S Janom som sa zoznámil už ako študent VŠVU nového štúdijného odboru - tvarovanie výrobkov spotrebného priemyslu.
S naším pedagógom, doc. Václavom Kautmanom sme ho navštívili v rámci exkurzie po pracoviskách známych slovenských
dizajnérov.
Po skončení školy v roku 1973 som sa zamestnal na Inštitúte priemyselného dizajnu (IPD) v Bratislave.
Jano sa stal mojím kolegom, spolupracovníkom a priateľom.
V tíme odborníkov z rôznych profesií sme robili projekčnú, poradenskú a hodnotiacu činnosť pre rôzne podniky.
Na dizajne sme robili aj mimo zamestnania, prostredníctvom Slovenského fondu výtvarných umení (SFVU).
Ako od kolegu a priateľa som sa mnohému naučil, nie len profesne, ale poučný bol pre mňa aj jeho racionálny pohľad na život.
V kontakte sme boli aj po odchode zo zamestnania. Využil som každú príležitosť, aby som ho v Pukanci navštívil a porozprával sa o
tom, čo sa udialo od nášho posledného stretnutia.
Posledný raz sme sa stretli v Banskej Štiavnici, keď som ho pozval na výstavu pedagógov Ústavu dizajnu, Fakulty architektúry STU.

Marian Drugda
Ako sme sa zoznámili

Po auguste 68 skupina mladých architektov a výtvarníkov v Banskej  Bystrici cítila potrebu sa  stretávať a konfrontovať si svoje tvôrčie názory. Z iniciatívy Spolku architektov vzniklo volné združenie AVT (architekti-výtvarníci-teoretici), ktoré sa neorganizovane stretávalo v klube architektov.Boli to stretnutia poznávania, výmeny názorov, ale aj nových kontaktov a spolupráce.
Práve tu som sa zoznámil s Jánom Čalovkom. Rovnaký vek a názory na dizajn a architektúru viedli k vzájomnej spolupráci a priateľstvu. Prvou spoločnou realizácou boli kovové preliezačky u materskej školky v Prievidzi. V roku 1975 som v centre mesta Banskej Bystrice realizoval experimentálnu základnú školu. Pozemok školy súsedil s  evanjelickým cintorínom a vznikol problém, ako tieto lokality od seba oddeliť. Vymysleli sme asi štyri tvary betonových tvárnic, ktoré sa dali ľubovolne murovať a obojstranne vytvárali zaujímavý relief. Tento relief bol kompozične kombinovaný s  hladkými plochami z pohľadového betonu a prežíva do dnešnej doby. V tomto období Janko vytvoril a realizoval krásný dizajnový návrh oceľového krbu a dekoračnej mreže na mojej drevenici na Salaškách pod Krížnou vo Veľkej Fatre.
V rámci vzájomnej spolupráce som sa stal aj „rodinným architektom“. V Pukanci som zanechal rukopis na novostavbe rodinného domu pre Jána a manželku Blaženu a v projektovom riešní ostala rekonštrukcia pôvodného rodičovského domu pre syna Jána.
V Kmeťovciach som vyprojektoval rekonštrukciu rodinného domu pre dcéru Blaženu.
Nebola to len pracovná spolupráca, ale aj vzájomné rodinné stretnutia, na ktoré s manželkou radi spomíname.
Janko bol vynikajúci dizajnér, ale predovšetkým dobrý človek. Stále mi ostáva v pamäti, nakoľko sa sním rozprávam každý deň, keď beriem do rúk jeho neprekonateľný „Brusel 1958“.

Ing.arch.Pavel Rek
Ján Čalovka
Ján Čalovka
dizajn
dizajn