Na „svokrovici" u Jána Čalovku

Takto vyzerá vzor 58 BRUSEL - najpredávanejší a najoblúbenejší príbor zo sandriku
Takto vyzerá vzor 58 BRUSEL - najpredávanejší a najoblúbenejší príbor zo sandriku
v Dolných Hámroch.
To je príbor vzor 70, ktorý dostanete kúpiť iba v obchodných domoch PRIOR.
To je príbor vzor 70, ktorý dostanete kúpiť iba v obchodných domoch PRIOR.
Priemyselný výtvarník Ján Čalovka pri práci nad novým návrhom.
Priemyselný výtvarník Ján Čalovka pri práci nad novým návrhom.
Exkluzívny dekorovaný
príbor vzor 68.
Exkluzívny dekorovaný príbor vzor 68.
Príbor vzor 68, ktorý nikdy neopustil brány závodu. Prečo, dočítate sa v našej reportáži.
Príbor vzor 68, ktorý nikdy neopustil brány závodu. Prečo, dočítate sa v našej reportáži.
DUŠAN KLEIMAN
Až budete najbližšie jest, dobre si obzrite príbor, ktorý budú držať vaše ruky. Nóó, viem... doteraz ste to nikdy neurobili
a teraz sa pýtate, prečo? Ťažko vám to vysvetlím jednou - dvomi vetami. Ale keď budete mat trpezlivosť a prečítate si
reportáž pekne až do konca, presvedčíte sa, že aj ten — ako sa zvykne medzi ľuďmi hovoriť - obyčajný príbor je
vlastne svojím spôsobom veľmi zaujímavý a za trochu vašej pozornosti ozaj stojí. Keď nie pre iné, tak aspoň preto, že
je vlastne najmasovejším umením (dokonca si ho vkladáme do úst) a hádam by sa patrilo... Nie, nechcem vás kárať.
Ale väčšina ľudí ani nevie, akým príborom obedovala. Presvedčte sa! Spýtajte sa svojich, ako vyzeral príbor, ktorým
dnes jedli. A ak neobedovali práve doma, zrejme zakokcú: „To bol taký príbor... no príbor! Nevieš, ako vyzerá!?" Túto
otázka si môžete položiť aj sami a neviem, neviem ...
Kde inde začať rozprávanie o príboroch, ak nie u Jána Čalovku, priemyselného
výtvarníka v dolnohámorskom Sandriku. V jeho hlave sa zrodili desiatky návrhov.
Skoro všetky príbory, ktoré teraz vyrábajú v Sandriku, navrhol on. Medzi
odborníkmi je uznávanou kapacitou. Pre bežného konzumenta je však
anonymným autorom, hoci vo verejnosti je známy jeho príbor vzor 67 MONTREAL,
ktorým boli vybavené všetky naše pohostinské zariadenia na EXPO 67.
Ján Čalovka sa už zúčastnil niekoľkých medzinárodných výstav. Jeho príbory videli
vo Varšave, Londýne, Budapešti, Sofii, Novom Sade, Berlíne, Viedni. Najmä vo
Viedni si ho všimli a ponúkli mu, aby aj im navrhol niekoľko príborov. Škoda, že
nadviazané kontakty roztrhol August.
Ján Čalovka okrem toho, že je schopným a uznávaným výtvarníkom, je aj
vynikajúcim človekom a spoločníkom. Pobudnúť s ním niekoľko hodín - to je
zážitok. Človeka udiví svojím myšlienkovým bohatstvom. Má v sebe iskru života,
ktorú mnohí z nás postrádajú.
Posadili sme sa v jeho byte do veľkých pohodlných kresiel a on nám namiešal
svoju špecialitu (do decového pohára sa naleje tretina „svokrovice", teda dobrej
slivovice, a dve tretiny bieleho cinzana. Podáva sa s ladom. Začali sme - akože
ináč - o politike a až od nej sme sa dostali k téme našej reportáže.
V Sandriku v Dolných Hámroch skorá každý rok dávajú do výroby nový druh
príboru. Neviem, či sa vám to vidí veľa alebo málo, ale v skutočnosti je to veľa. A
návrhov ešte oveľa viac, lebo len tak si môže Ján Čalovka udržal úroveň so
svetovým vývojom, keď experimentuje a hľadá nové tvary. Účel a tvar príboru je
daný už niekoľko storočí a vymyslieť ešte niečo nové a pritom sa neopakovať, to
teda stojí „pár" hodín kreslenia.
„Koľko ráz sa už sám seba pýtam: Čo ďalej? Dá sa ešte niečo vymyslieť, čo
nebolo?! ..."
Prešla doba masívnych secesných príborov, dekorovaných rôznymi ozdobami. Na trhu dnes vidno už len príbory
hladké, jednoduché, krásne v maximálnej účelnosti a jednoduchosti. „Mojím krédom je," vyznáva Ján Čalovka, „že
najjednoduchšie je aj najkrajšie." Trh je už presýtený týmito príbormi a unavený z nich. Preto sa výrobcovia snažia
oživiť ho zasa dekorovanými príbormi. Áno, dekorovaný príbor je pekný, ľúbivý a v stredných vrstvách obyvateľstva
veľmi obľúbený.
Pred rokmi sa dostal na trh príbor vzor 68. Je dekorovaný a podnes ho ľudia radi kupujú.
„Tá šesfdesiatosmička," priznáva sa, „bola pre mňa kompromisom, ústupkom
pred vkusom spotrebiteľov. Ja som pre to, aby príbor vychádzal z materiálu a
podporoval ho. Aby neboli zbytočné ozdoby. Príbor nemá na stole vynikať, ale má
s ostatnými vecami harmonizovať. Predstavu sa mi podarilo sčasti realizovať už
aj pri príbore vzor 70 PRIOR."
Ak si dobre všimnete tento príbor na našom obrázku, zistíte, že má krásne a
ušľachtilé línie. Ján Čalovka mi však ukázal aj výrobky z jeho experimentálnej
„kuchyne" a poviem vám, navždy škoda, že tieto príbory neuzreli svetlo sveta.
(Medzitým, čo som obzeral tieto príbory, znovu mi namiešal svoju špecialitu - teda
ozaj špecialitu, nápoj pre fajnšmekrov. Vyskúšajte si to doma. Neobanujete! )
„Práve na týchto experimentoch si overujem tvarové možnosti príborov. Keď však
navrhujem pre výrobu, už musím mať na zreteli aj obchod a technológiu. Teda aby
výroba nebola príliš náročná, prácna a nákladná. Lebo raz darmo, keď bude ako
tovarové perfektný, no drahý, konečný efekt sa stratí, pretože ho nikto nekúpi. My
však chceme, aby sa príbory predávali. Ale... Máme strašne staré stroje, niektoré
sem doviezli ešte volským záprahom.
Na stole leží tanier s chutným jedlom. Biftek. Nejaká dievčina si sadá za stôl, tvár
jej nevidieť, iba ruky, ktoré siahnu k taniera a chytia príbor. Ruky sú krásne, štíhla a
pestované. Detail ruky s príborom. (Áno, tá ruka je skutočne pekná. Človek sa
nemôže zbaviť dojmu, že patri krásnemu stvoreniu.) Potom vidno obe ruky, ako s
gracióznou eleganciou narábajú s príborom, akoby človek a kov tvorili jedno -
dokonalá harmónia.
Kým sa mohla odohrať táto scéna, pretiekli stáročia. Pozrime sa v kocke na
históriu príboru. Prvou lyžicou bola vlastne skrčená dlaň človeka. Prvou vidličkou
dvojzubec. Predchodcom príborového noža bol obyčajný kuchynský nôž. Trvalo roky, kým sa tvary týchto nástrojov
vykryštalizovali do podoby, v akej ich poznáme dnes. Napríklad taká lyžica. Dlho vyzerala ako naberačka, mala krátke
držadlo, akurát tak do dlane a naši predkovia si ju zhotovovali z kovu, dreva alebo kostí. Tvarovali ju do rôznych podôb
a ozdobovali peknými ornamentami.
Vidlička sa začala používať oveľa neskôr ako lyžička. Ako sme už spomenuli,
spočiatku to bol dvojzubec. Vtedajšia kuchyňa nepoznala toľko spôsobov prípravy
mäsa, poväčšine sa mäso opekalo na ražni a preto na manipuláciu s ním bolo
treba aj primerane mocný nástroj - dvojzubec. Vo filme Becket ste si mohli
všimnúť, že sa jedávalo rukami a vidlička bola ešte veľká novosť. Ani grófi
nevedeli, čo si s ňou počať.
Rozvoj pribornictva nastal až v 19. storočí súčasne s rozvojom továrenskej
veľkovýroby. V Sandriku začali vyrábať príbory a kuchynské náčinie začiatkom
tohto storočia. Postupne rozširovali aj výrobu iných druhov tovaru. Dnes okrem
tradičnej „sandričiny“. Ktorá z celkovej produkcie tvorí dnes, menšiu časť) robia
hliníkové sudy, čističe vzduchu a oleja pre autá a iné výrobky. Aj materiál na výrobu
príborov sa časom menil. Najprv sa zhotovovali z alpaky - to je zliatina medi, niklu
a zinku - alebo zo striebra a postriebrovali sa. Áno, je to zvláštne, ale je to tak. Aj
strieborné príbory sa postriebrovali. Základný materiál na výrobu strieborných
príborov totiž tvorila zliatina medi a striebra. To kvôli tvrdosti pretože čisté striebre
je veľmi mäkké. Ním sa robila iba povrchová oprava, aby výrobky mali pekný
vzhľad a lesk. Len oveľa neskôr začali používať antikorovú oceľ.
,,Boii to pekné príbory," spomína na počiatky Mikuláš Budinský. Robí v Sandriku už
vyše štyridsať rokov, na budúci rok ide na zaslúžený odpočinok. „Viete, mne sa
zo všetkých najviac páčil príbor zvaný B-fazón. Robili sme ho okolo roku 1938 -
1940.
Najviac rokov sa vyrába príbor vzor 86, v Sandriku od roku 1905. je to jeden zo
starých secesných príborov, ešte stále veľmi obľúbený. Kuriozitou je, že tento istý
vzor vyrába aj rakúska firma BENDORF. Z novších vzorov je najobľúbenejší a aj sa najlepšie predáva vzor 58
BRUSEL.
Iste vás zaujíma, ako to vyzerá v cudzine, najmä na Západe. Pokiaľ som mal možnosť vidieť vzory ich príborov,
musím za klepal sa drevo. Držíme so svetom krok (hlavne vďaka Jánovi Čalovkovi). Posledným výkrikom módy v tejto
oblasti sú pozlatené príbory. Bankové konto sa dá prezentovať aj takto. (Teda na zhnitom Západe.) To my nie sme
takí snobi. Nám stačí aj hliníkový príbor, ktorý v cudzine už ani nevyrábajú a ak, tak
len preto, že ho expedujú do afrických krajín. U nás sa s ním stretnete aj v
reštauráciách II. centovej skupiny.
Továrenská hala. Hrmot a údery ťažkých lisov. Zasa detail ruky - ale ten rozdiel!
Ruka je špinavá, s hrubými vrásčitými hánkami. Ako automat vkladá pod raznicu
mohutného lisu plechové výstrižky lyžíc a vyťahuje ich už vytvarované. Mohutné
údery. Buch. buch, buch. Ruka človeka. Monotónnost a únava. Potom detail ruky
krásnej dámy, ako nesie sústo k ústam. Tento záber sa strieda so záberom
špinavej ruky stále rýchlejšie, až človek nepostrehne, čo sa deje.
Nielen história, ale aj samotná výroba príborov je zaujímavá. Človeka to hádam ani
nenapadne, aby sa zamyslel a pokúsil sa predstaviť si, akými operáciami prešiel
ten kúsok antikorového plechu (bohužiaľ, aj hliníkového), kým ta dostal do jeho rúk
až ako príbor. Možno to aj niekoho napadne, ale zasa nemá možnosť
skonfrontovať si to so skutočnosťou. Ekonomický námestník Ing. Milan Surovec
nás srdečne privítal v Sandriku a zveril nás do dobrých rúk. Naším sprievodcom a
informátorom bol vedúci výrobnej konštrukcie Viliam Luky. Ochotne sa nám celý
deň venoval.
„Na výrobu príborov používame neleštený antikórový plech," vysvetľuje Viliam Luky.
„Na príbory de Luxe sa dáva plech s obsahom 11 - 15 percent niklu, na ostatné s
obsahom do 5 percent niklu. Poznamenajte si, že príbory sa robia z nelešteného
antikórového plechu. Lebo tu máme aj leštený. Dovážame ho väčšinou z Rakúska
a zhotovujeme z neho výrobky nenáročné na spracovanie, ktoré treba len
zalisovať. Ide najmä o strúhadlá na potraviny.“
Náberková časť budúcej lyžice alebo vidličky sa valcuje na potrebnú hrúbku, niekedy aj štyrikrát. Dosiahne sa tým
však nielen potrebná hrúbka, ale materiál zhutnie a stane sa tvrdým. Preto sa pred ďalším spracovaním musí žíhať.
Až potom sa na „brandle" urobí tvarový rez, obrúsi sa a vylisuje sa konečný tvar
príboru, ktorý však treba ešte po vrchovo upraviť. Povrch sa niekoľkokrát brúsi,
kefuje a leští. Ešte kontrola, ktorá vyradí nekvalitné kusy a príbor sa môže
expedovať. Vlastne, pardon, ešte nie. Chýba nôž.
Celokované nože sa robia obdobne ako vidličky alebo lyžičky, až na to, že sa ich
čepeľ kalí, aby mala potrebnú tvrdosť. Pri niektorých vzoroch sa však nôž robí z
dvoch častí - čepele a držadla - ktoré sa spolu zvaria. Tak je zhotovený aj nôž
príboru vzor 68.
Veľmi často sa používa aj kombinácia drevo -kov. (Ba pred časom sa robili aj
pokusy nahradiť drevo umelou hmotou. Chvalabohu, že tie časy sú už
zažehnané.) Veľmi vydarený bol kombinovaný príbor vzor 66, vidno ho na obrázku,
ale na trh sa nedostal pre prozaickú príčinu. Držadlá boli nekvalitné, praskali,
lámali sa. Teraz - pre tú istú príčinu -uvažujú o zastavení výroby príborov vzor 67
MONTREAL. Pre veľkú nepodarkovosť je ich výroba skoro nerentabilná.
Nezdá sa nám to však najsprávnejšie riešenie. Príbor vzor 67 je exkluzívnym a
vydareným príborom, ktorý si vždy nájde svojich zákazníkov. Hádam by preto bolo
lepšie pouvažovať o inom dodávateľovi. (Teraz držadlá dodáva OPP Humenné.)
Takom, ktorý by bol schopný dodať kvalitné držadlá.
Pre tých, ktorí chcú v najbližšom čase kúpiť nejaký príbor či už pre seba, alebo
ako darček novomanželom, ešte par informácií. Najdrahším exkluzívnym príborom
je vzor 68. Stojí 510 korún. O niečo lacnejší - 492 korún - je vzor 67 MONTREAL.
Veľmi pekným a aj cenové prístupným - stojí len 390 korún - je príbor vzor „70
PRIOR". Predáva sa iba v obchodných domoch Prior. Koncom tohto roku sa zjaví
v predajniach ďalší nový príbor - vzor 69. V podstate je to však príbor vzor 68, ale
bez dekoru.
Rozlúčili sme sa s pánom Lukym. Za dve hodiny sme už kráčali po uliciach Bystrice. Hlavu sme mali ešte plnú
dojmov zo Sandriku. Ale zrazu...! Je to pravda, alebo sa mýlime? Nie, nie, tie ruky neklamú, bezpečne ich poznávame
aj teraz, keď už nedržia príbor. Je to teda ona, tá dievčina, čo tak pekne vie narábať príborom.
Nedalo nám a zastavili sme ju. Bola milá, sympatická, až pokým sme sa jej nespýtali, či by nám vedela popísať, akým
príborom dnes obedovala. Zdvihla obrvy a zatvárila sa ako - no toto sú vtipy a chystala sa bez slova odísť. Potom jej
prišlo na um, že to myslíme vážne. Trochu neisto sa usmiala. „No, bol to taký príbor..." Prišla na to, že nevie, aký to
bol príbor, že ho nevie ani popísať.
„No príbor!" dokončila. Podali sme jej tento Magazín a s úsmevom sme sa rozlúčili. Pochopila a dlho sa za nami
dívala.
Zdroj: SMER MAGAZÍN / č.39, 21.3.1969
Ján Čalovka
Ján Čalovka
dizajn
dizajn