DNES VÁM PREDSTAVUJEME

Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966
Ján Čomaj
Prepáčte, ak začnem trochu z iného konca. Každý z nás si istotne rád
spomína na Vianoce, keď sa celá rodina zišla za stolom, slávnostne
ozdobeným a so slávnostným príborom, ktorý inak ležal cely rok v
kredenci. Istotne k tej nálade zvláštnemu čaru prispelo veľa vecí, ale
jednou z nich nesporne bolo stolovanie, skutočnosť, že sme za stolom
všetci, čo sa inokedy nestáva. Skôr naopak. Stolovaniu sa v poslednom
čase nepripisuje žiaden význam, desaťtisíce ľudí zhltne ráno raňajky,
napoly behom k autobusu, státisíce ľudí sa stravuje v závodných
jedálňach bez akéhokoľvek stolovania, doma stravovanie nie je ani v
najmenšej miere obradom skôr sme ochotní zjesť všetko lyžicou, len aby
sme manželke ušetrili robotu. Tento stav ma veľa príčin, dokonca príčin
spoločenských, horšie však je, že si naň zvykáme a zväčša sa tomuto
tlaku príčin nechceme ani brániť. Život na slovenských dedinách voľakedy
bol prostý, chudobný, tvrdý a predsa stolovanie malo svoj jednoduchý, ale
nemenný bontón, svoj systém. To je azda na zamyslenie. Druha
nepríjemná vec v našom živote je rozkoš z umelých hmôt a pomalé
zatracovanie akýchkoľvek prírodných materiálov. A tak sme ochotní piť
kávu z porcelánovej šalky a miešať si ju lyžičkou z umelej hmoty, ktorá k
tomu prinajmenšom nepasuje, a ktorá je mimochodom z močoviny, lebo
aj z nej sa takéto výrobky robia. Slaninku alebo kus klobásy dávame dnes
na porcelánový tanierik, lebo nič iné doma nemáme, behá nám pod
nožom hore-dolu, nuž ale na čo ju dať, sortiment príborov v modernej
domácnosti, v ktorej je chladnička, mixér, robot, vysávač, televízor, rádio,
telefón a automobil sa zúžil na mini¬mum. Stará mať, ktorá nemala nič z
tamtoho a žila v podmienkach celkom iných, predsa len mala doma oveľa väčší vyber veci, s ktorými alebo z
ktorých sa jedlo. A salašnícky riad bol zase celkom iný a vo vinárskych oblastiach používali opäť celkom iné veci...
Dnes sme ochotní piť pálenku z nerezu, hoci to tak nemôže „šmekovať" ako nám chutila z praobyčajného kalíška
u starého otca, spomíname si, ako sa len pilo kyslé mlieko, studené, chutne, z hlinených džbánkov, pamätáme si,
že slanina a klobása sa odjakživa krájali na drevených doštičkách a na kuse chleba, s malým nožíkom s drevenou
rukoväťou, že žinčica inak chuti z črpáka ako z kvietkovaného pohára v moderných reštauračných salašoch alebo
do¬konca zo zlatej šálky z umelej hmoty na salaši pri Banskej Bystrici.
O tom všetkom rozmýšľa mladý úžitkový výtvarník, návrhár Sandriku v Dolných Hámroch Ján Čalovka a mali by
sme hádam rozmýšľať s nim. Nemá to ľahké, nove veci sa ťažko dostávajú do života, jeho nože sa vraj podobajú
na skalpely, čo na tom, že sú moderné, nuž ale či sú dobre aj na krájanie? A Čalovka, ktorý prisahá, že nikdy v
živote nevidel ,,živý" skalpel mysli si, že ak nôž chirurga má takúto podobu, potom je to istotne pre jej maximálnu
úžitkovosť, preto, aby ten nôž rezal čo najlepšie. A tak sa háda, presadzuje, vraví o veciach, na ktoré ľudia už
zabudli, na vzťah jedla a materiálu, na dobrý pocit, keď zemiaky boli na drevenej mise, ale mäso z ražňa na
železnej, lebo je to raz darmo, niečo chutí z toho a niečo patrí do iného, pivo lepšie chuti zo zaroseného krígľa s
veľkým uchom ako z parádneho pohára zo servisu Zlata Zuzana v Devíne.
Zaujímavý je Čalovka a obdivuhodná jeho snaha dokázať to, presadiť svoje názory aj vo výrobe a formovať svoje
príbory, o ktoré má dnes už záujem celý svet. Oplatí sa ho predstaviť aj touto formou.
Inak: narodil sa 21. 12. 1936 v Drženiciach, je členom SSVU od r. 1958, roku 1951 prišiel za učňa do Sandriku,
začal sa učiť za oceľorytca, vedenie fabriky ho poslalo do školy, absolvoval Školu umeleckého priemyslu roku
1956, vrátil sa do fa¬briky, robil pre Expo 58, vystavoval na III., IV. a V. celoslovenskej prehliadke úžitkového
umenia, r. 1959 v Budapešti, r. 1962 na 12. trienále v Miláne, kde získal za svoju kolekciu diplom, v súťaži k 15. výr.
oslobodenia ČSSR dostal zvláštne uznanie, tak isto v súťaži k 20. výročiu oslobodenia, r. 1965 vystavoval v Sofii,
ešte rok predtým v Mníchove, tento rok v Národnej galérii v Prahe, v Jablonci, dostal 2. cenu za návrh televíznej
značky, jeho príbory dostali značku Montreal a poputujú na Svetovú výstavu 1967. To azda stačí. Ostatné na
fotografiách.
Zdroj: Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966
Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966
Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966
Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966 Smena na nedeľu / č.39, 24.9.1966
Ján Čalovka
Ján Čalovka
dizajn
dizajn